Veronika Kišáková. Mama 10-ročného chlapca s autizmom. S manželom, tiež právnikom, práve otvorili nové centrum pre deti s autizmom v Dolných Zeleniciach.
Minulú sobotu pri tejto príležitosti organizovali veľkú otváračku s množstvom ľudí. Jej súčasťou bol aj charitatívny beh, ktorého sa sama zúčastnila.
V cieli mi prezradila, že to bolo v ten deň už jej druhých 5 km. Trasu sama prebehla aj skoro ráno pred akciou. Behá roky, je to jej psychohygiena.
Cestou k skákaciemu hradu, kde akurát prebiehala penová party pre najmenších, som sa jej opýtala na syna. Ukázala na odparkované auto, v ktorom sedel so starými rodičmi a odišla k nim.
Pomyslela som si, že aspoň takto z diaľky mohlo byť jej vlastné dieťa súčasťou toho, čo vytvorila pre iné deti. Trpkosť podobnej situácie nepochopí ten, kto to nezažil.
Otočila som sa k nim ešte raz, akoby som chcela poznať odpoveď na otázku, ktorú ale nikto nepoložil. Neviem, či mi po líci stiekla slza alebo kvapka potu. Bolo príšerne horúco.
Babka otvorila dvere na aute, dedko im práve z neďalekého stánku priniesol zmrzlinu. Veronika ich predtým skontrolovala a ako organizátoka pokračovala v nabitom programe dňa.
Znova som ju zazrela zhruba o hodinu v hľadisku na otváracom koncerte. Už prezlečená v šatách po boku manžela spokojne počúvala hudbu v záhrade na mieste, na ktorého vzniku tvrdo pracovali niekoľko rokov.
A nik nevidel jej bolesť a obetu. Veď kto dnes nemá kríž, však? A kto by ho aj hľadal v očiach usmiatej mladej ženy? Pozor na tiché vody, ich hĺbka je nepoznaná.
Mama, vidím ťa, aj keď na seba nikdy neupriamuješ pozornosť. Môžeš zažívať súčasne strach aj odvahu, krehkosť aj silu, smútok aj radosť. Kto má dieťa s autizmom, cíti denne všetko naraz. A kto cíti, žije.
Foto: Autland
#autizmus #autland #mama #sila
