Forrest Gump je film, ktorý si kedykoľvek rada pozriem a zakaždým v ňom nájdem nové posolstvo.
Keď som ho videla prvýkrát, bola som mladučká a nerozumela som krutosti sveta. Lietala som si kdesi hore na obláčiku a ako mi roky a skúsenosti pribúdali, približovala som sa postupne k zemi.
Čo ma vo filme pred rokmi najviac šokovalo? Keď sa Forrestova mama vyspala s riaditeľom, aby jej syna so zdravotným znevýhodnením prijal do školy. Prišlo mi to nespravodlivé.
Bola som vtedy prekvapená a nahnevaná. Prečo to urobila? Prečo súhlasila? Mala mu to spočítať! Takto zase vyhral "ten zlý", zneužil svoje postavenie, dostal čo chce a vyviazne z toho bez následkov.
Dnes mám deti so zdravotným znevýhodnením a úmyslu autorov tejto slávnej scény už rozumiem. Viem presne, čo ňou chceli povedať. Mám to zažité. Samozrejme, nie doslovne, ale metaforicky.
Mama Gump v scéne predstavuje každého rodiča dieťaťa s ŤZP, riaditeľ školy predstavuje systém. Rodič v snahe pomôcť svojmu dieťaťu vôbec získať šancu, aby uspelo, prežije hádam všetko.
Odmietanie, neochotu, výsmech, predsudky, zbierky, prosenie o pomoc a milióny "nedá sa". Mamy a otcovia to so zaťatými zubami zvládajú. Musia, aby mali silu deťom každý deň pripomínať, že nie sú horšie ako ostatné.
Po každom ponížení si rodičia utrú slzy, opláchnu tvár a nahodia úsmev, aby ich dcéry a synovia nič nespozorovali. Aby mohli čo najdlhšie lietať na svojom obláčiku a úprimne veriť, že život je ako bonboniéra.
Foto: YouTube
