Sobotu sme strávili na chate, kde sa každoročne stretávame s partiou kamarátov. Už za študentských čias nás bolo okolo 20, s deťmi je to dnes plus-mínus dvojnásobok.
Tento rok sme sa zúčastnili s obidvomi synmi. Kým ostatné deti vytvorili veľkú bandu a spoločne objavovali okolitú prírodu, naši chlapci s autizmom sa držali bokom a trávili čas po svojom.
Keď sa starší syn včera hojdal, detská partia práve bežala okolo. Pristavili sa a ponúkli mu gumené medvedíky, čo ho veľmi potešilo. Žiadny dospelý im to neprikázal, rozhodli sa samé od seba.
Ukázala som im mandu, ktorou syn ukazuje slovo cukrík. Keďže sa takmer nestretávame, veľa o ňom nevedeli. Pýtali sa ma, ako komunikuje, kam chodí do školy, či vie čítať, s čím sa rád hrá. Niektorí spomenuli svojich spolužiakov na spektre. Úplne neutrálne, akoby nič, bez akýchkoľvek predsudkov či hodnotení.
Zaujímali sa a videla som, ako sa snažia niektoré otázky sformulovať tak, aby neublížili. Pripomenulo mi to, že deti úprimne chcú všetko správne pochopiť a je našou úlohou im to trpezlivo vysvetľovať. Boli zvedavé, všímavé a citlivé, na čom majú najväčsiu zásluhu ich skvelí rodičia.
Spomenula som im tiež nový film Hlavička a opýtala som sa ich, či by si chceli pozrieť detskú detektívku, vďaka ktorej zažijú obrovské dobrodružstvo a zároveň sa dozvedia viac o autizme. Zaznelo hromadné "áááno!". Ďalšia radosť vo mne.
Chlapci a dievčatá si na záver našej debaty so synom ťapli na pozdrav a keď sa rozbehli preč, otočil sa za nimi a usmieval sa. Neskôr sa osmelil a chvíľku sa s nimi ponaháňal, aj keď nerozumel pravidlám ich hry. Nikto ho nevyháňal, ani nepovedal, že tam nepatrí, lebo je iný.
Medzi dospelákmi sa často kriticky hovorí o tom, aká mladá generácia nám rastie, ale málokedy sa vyzdvihnú pozitívne príklady. Zmeňme to. Máte aj vy pekný zážitok a dobrú skúsenosť s deťmi a mládežou, ktoré súvisia s pochopením a prijatím? Poďeľte sa a inšpirujte ďalších.
