V stánku Modrej hliadky sa počas Festival kruhy v Kúpeľoch Sliač včera zastavili ľudia s rôznymi zaujímavými životnými príbehmi. O niektorých vám sem postupne napíšem.
Začnem pánom na fotke, ktorý pracoval celý život ako zubár v Kežmarku. Dnes má 77 rokov a zaspomínal si, ako mu kedysi v dodávke vozili do ambulancie deti s mentálnym znevýhodnením zo Spišskej Novej Vsi, pretože ich nik nevedel ošetriť.
Opýtala som sa ho, ako to dokázal on a či mal napr. železný prst alebo inú metódu. „Nič sme nepoužívali, ani ja, ani moja sestrička, ktorú som mal celé roky rovnakú. Tie deti len prišli, ohmatali moju tvár, spoznali ma a my sme rýchlo spravili, čo bolo treba."
Prezradil mi tiež, že jeho dcére, ktorá od detstva vykazovala známky nadpriemernej inteligencie, bol vo Švédsku, kde žije, len nedávno v 50-tke diagnostikovaný Aspergerov syndróm.
V severskej krajine, ktorá si zakladá na komunitnej pomoci, Slovenke v začiatkoch najviac pomohli dobrovoľníčky, ktoré sa s ňou pravidelne stretávali a učili ju základy nového jazyka.
Keď sme sa o všetkom možnom porozprávali a lúčili, dodal: „Len Vám chcem ešte povedať, že keď mala dodávka s deťmi prísť, ja som sa tešil. Po ošetrení ma vždy objali tak, že priložili hlavu na môj hrudník a ja som vedel, že nič lepšie v ten deň nezažijem. To boli najkrajšie chvíle.“
Pána som požiadala o súhlas so zverejnením fotky a príbehu. Len mávol rukou a skromne poznamenal: „Dobre. Napíšte, keď myslíte, ale kto by chcel čítať o takých ľuďoch ako som ja?“ Usmiala som sa; neviem, kto chce čítať o takých ľuďoch, ako ste vy, ale ja chcem presne o takých písať.
Foto: Modrá hliadka
