Oslovili sme Patrika, aby si zaspomínal na detstvo. Čo odkazuje svojmu 10-ročnému ja a čo rodičom detí na spektre? Boli jeho potreby naplnené? Cítil sa prijatý a pochopený?
V ranom detstve som nad tým neuvažoval a nechápal, čo je to byť prijatý a pochopený. Bol som hrozne naivný a nevedel čítať sociálne situácie. Pretože som sa skôr stretával s neprijatím a nepochopením, snažil som sa potláčať samého seba, ale často ma aj tak mali za podivína, nerda, divného, „postrihaného“, autistu. Uvedomil som si to ale až na základnej škole na druhom stupni a o to viac na strednej škole, vzhľadom na šikanu od spolužiakov počas celej mojej školskej dochádzky a veľa nepríjemných zážitkov.
Nesprávnou a prísnou výchovou som sa necítil prijatý a pochopený, a tak sa cítim doteraz, pretože naša spoločnosť nedospela do štádia, že bude chápať podivínov. Moje detské potreby neboli vôbec naplnené, hlavne spôsob, akým som bol nasilu zbavený cumľa a plienok, aj keď som nebol dostatočne dozretý. Láska nie je o materiálnom, ale o tom ľudskom, o rodičovskej láske, o rozvíjaní a podpore v tom, čo nám ide. Doteraz mám pocit, že moje vnútorné dieťa je smutné a preto mi ostalo dosť detinských prvkov osobnosti, pretože deti prichádzajú na tento svet ako čisté duše, ale dospelí ich často naplnia tým negatívnym viac než pozitívnym.
Najviac radosti mi spôsobovali jednoznačne veci, ktoré ma zaujímali ako vlaky, MHD, príroda a rôzne vedecké smery, objavovanie a rozširovanie svojich informácií, ale často aj maličkosti ako dúha, rôzne prírodné javy, zvieratká a roztomilé veci a animáky. Najviac smútku alebo nepohody mi spôsobovalo to, akú som dostával spätnú väzbu z okolia a konflikty v rodine a škole. Zapadnúť v kolektívoch sa dalo, len ak som nasadil masku a často keď tá zlyhala, bol som ľahkým terčom šikany pre to, aký som bol.
Prvýkrát som pocítil svoju inakosť už v ranom detstve, ale pochopil som ju až neskôr počas vysokej školy a až finálna diagnostika mi pomohla v niečom prijať samého seba. Najťažšie vo vzťahu k rodine bolo, že nebola funkčná a správne podporujúca a rozvíjajúca moje záujmy a nepomohla ma nasmerovať správne do života.
Dnes, keby som sa mohol vrátiť do detstva, veľa vecí by som jednoznačne spravil inak. Viac by som stál za svojimi názormi a záujmami, zmenil by som svoje smerovanie a strednú a vysokú školu. Svojmu 10-ročnému ja by som odkázal, aby si šlo za svojím aj napriek prekážkam a okoliu.
Rodičom detí na spektre odkazujem, aby boli silní aj v ťažkých situáciách a hlavne pri nepochopení okolím, aby pomáhali a tolerovali svoje deti, aby im pomohli rozvíjať sa v oblastiach, na ktoré majú deti na spektre prirodzený talent.
Ďakujeme Patrikovi za úprimnosť, skvelú komunikáciu, sympatický prístup a výbornú spoluprácu.
Veríme, že jeho spomienky na najkrehkejšie obdobie života podnietia spoločnosť zamyslieť sa nad tým, čo každodenne prežívajú neurologicky odlišné deti.
Krásny MDD všetkým deťom.
FOTO: Adobe Stock
