Od pondelka som mala nutkavý pocit na plač. Niekedy to na mňa celé doľahne. Vedela som, že mi pomôže, len keď to dám zo seba von, ale nasilu to spustiť nešlo. Volám to znesiteľná ťažkosť bytia.
Prvý rok s autizmom som plakala každý deň. Sama za zatvorenými dverami, keď deti zaspali. Bolo to oslobodzujúce. Raz-dva zo seba vypustiť, čo sa cez deň nazbieralo, opláchnuť tvár studenou vodou a vrátiť sa z kúpeľne silnejšia. Slzy nie sú slabosť.
Tento týždeň sme sa po sviatkoch vrátili k bežným povinnostiam a na mňa doľahol podobný smútok, ako keď som sa v detstve vrátila domov z letného tábora. Bola som síce rada, že už je všetko v starých koľajach, ale stále som ešte bola mysľou na prázdninách a spomínala, ako nám bolo dobre.
V stredu som stretla pani, ktorá s vnučkou na terapie pravidelne cestuje tri hodiny. Rozprávala mi, že vyrazili 4:30, koľko majú doma snehu a čo rýchlo navarí, keď prídu večer domov. Ja som na ňu len s obdivom pozerala a na okamih mi zvlhli oči.
Vo štvrtok mladší syn, ktorý hovorí len pár slov a väčšinou im rozumieme len my, správne použil a pekne vyslovil slovo bublina. Nebola som síce pri tom, ale to nevadí. Bola som predtým pri každej hre s bublifukom, keď deťom dookola opakujem bublifuk - fúkať - bublina. Áno, má to zmysel. A tiež nemusím byť svedkom každého pokroku. Úplne stačí, že som jeho katalyzátorom. Prinieslo mi to radosť, nádej a ďalšiu kvapku dojatia.
V piatok som myslela, že pocit na plač už prechodím, ale ráno som v šatni škôlky stretla jednu úžasnú nezlomnú ženu, ktorú vždy veľmi rada vidím. Nedávno sme boli spolu aj na káve, lebo pri prezúvaní detí dve mamy skrátka nestihnú všetko dôležité prebrať. Je samoživiteľka a každý deň vozí dvoch nepočujúcich synov s PAS do škôlky a školy 60 km. Kým ich doobeda v Bratislave čaká, privyrába si brigádami. Vždy mi s úsmevom odpovie, že sa má super. Ani teraz to nebolo inak.
Ako som vychádzala z budovy, rozmýšľala som nad jej optimistickým prístupom a vnútornou silou a spomenula som si na známu hlášku: "Ja už som še v živoce naplakala dojsc. Ja už še odteraz budzem ľem šmiac." Viete, z ktorého filmu?
A tak som si kráčala opatrne po šmykľavom zamrznutom chodníku, vysmiata aj plačúca zároveň. Vyšlo zo mňa úplne všetko, čo bolo zablokované. Presne to som potrebovala. ️
V novom roku sa chcem obklopovať len tým, čo mi prináša dobrý, ozdravný plač, nie zlý, ťaživý, ktorý dáva človeka dole. Úľava, očista, oslobodenie - všetci, ktorí žijeme s autizmom, to potrebujeme zažívať viac. Naplakali sme sa v živote už dosť a ešte sa aj naplačeme, ale nezabúdajme sa medzitým aj smiať.
Foto: Canva
