Bol prvý októbrový pondelok a s manželkou sme sa ráno prechádzali okolo Bosporu. Výlet do Istanbulu som dostal v lete k 40-tke.
Mať 72 hodín sami bez dvoch detí s autizmom nie je len tak. Museli sme sa pripraviť a všetko dôkladne naplánovať. K chlapcom prišli do Bratislavy moji rodičia a aby to na nich nebolo doma príliš, vozili ich do škôlky.
Je to dobrá voľba v prípadoch, keď si starí rodičia netrúfajú alebo nevládzu strážiť autistické vnúčatá celý deň. Deti tak nemali veľkú zmenu, dni trávili v známom prostredí, boli vo svojom bežnom režime a tých pár hodín pred spaním našťastie všetci zvládli v pohode.
Takže to sem dávam aj ako tip, ak niektorí rodičia nad výletom bez detí uvažujete, že aj toto je možnosť, neupínať sa len na víkendový termín, ale skúsiť to napríklad takto. Samozrejme, ak máte príbuzných, ktorí sú ochotní vás doma zastúpiť. Odleteli sme v nedeľu poobede a v stredu sme deti zo škôlky vyzdvihovali už my.
Bol to krátky aktívny výlet, stihli sme navštíviť všetky známe pamiatky a ochutnať rôzne turecké dobroty. Bez stresu sme si viackrát za deň niekam len tak sadli na pivo, kávu a baklavu, pozorovali ruch veľkomesta, osviežili sa a pokračovali. Boli sme to zase my, presne ako kedysi.
Dúfam, že aj tento rok sa nám podarí niečo podobné. Každý rodič dieťaťa so zdravotným znevýhodnením by si určite zaslúžil aspoň raz za čas vypnúť. Deťom to tiež prospelo, keď sa inak vyčerpaní rodičia vrátili domov svieži, oddýchnutí a plní síl.
Už máme február a ja si stále, keď cítim napätie, predstavujem to obyčajné - neobyčajné ráno, keď som si nabral slnka do zásoby. Pri pohľade na fotku z toho okamihu sa hneď usmievam.
Človek môže sedieť na modrej lavičke, a pritom sa občas zdvihnúť, slobodne nadýchnuť a tešiť zo života. Nejde to síce každý deň, ale keď sa podarí, dokáže z toho čerpať silu ešte veľmi dlhý čas.
Foto: Archív M.B.
#autizmus #rodicovstvo
