Autizmus je ako oheň. Jedinečná iskra v človeku. Keď sa s ňou narába nesprávne, rýchlo sa vymkne spod kontroly.
Život rodín na spektre autizmu ukazuje, že v našej krajine nemáme o prirodzené svetlo a teplo záujem. Zatiahnuť žalúzie, zapnúť kúrenie, nám príroda rozkazovať nebude. Dieťa iskrí? Šup do vatry! Medzi ďalšími iskriacimi sa stratí. Takto sa to predsa u nás robí od nepamäti.
Kým dievčatá a chlapci horia, mamy a otcovia sa prizerajú. Zvonka obhorení, zvnútra vyhorení. Ľahko rozoznať, ktorí už stoja okolo ohňa dlhé roky. Rodičia, ktorých dieťa systém do plameňov hodil iba nedávno, ešte kričia, hľadajú vodu, volajú 150, vrhajú sa do plameňov. Časom ich bolesť otupí. Privyknú si. Od beznádeje a vysilenia odpadnú a keď sa jedného dňa prebudia zlomení, rezignovane sa zaradia k menšine, ktorej niet pomoci. Viditeľní neviditeľní. Nadýchaní množstvom splodín jednostaj rozoberajú, čo spôsobilo iskru a zo zúfalstva sa zamotávajú vo vlastných teóriách. Haló, naše deti horia, nie je teraz jedno, kto prvý škrtol zápalkou? Prestaňme debatovať a poďme hasiť. Treba sa spojiť, jednotlivci nemajú šancu dostať plamene pod kontrolu. Sem tam prejde niekto okolo s poloprázdnym vedrom a potľapká rodičov po pleci. Fíha, máte to náročné, povie, vypije vodu a odíde. Ďakujeme, oheň hneď menej páli.
Raz za rok sa vysvietia známe budovy, asi aby sa každé mesto pochválilo, o koľko vlastného svetla už deti s autizmom obralo. Toooľko. Nie je to krásne? Obyvateľstvo nadšene tlieska. Sme moderná kresťanská spoločnosť s veľkým ľudským potenciálom, ak ste ešte nepočuli. Zatiaľ, kým si lichotíme, v skladoch a garážach vysvietených budov hnijú nevyužité vedrá, hadice a hasičské autá. Občas sa nájde rodič, ktorý sa z posledných síl vyberie prosiť o pomoc. Ponúkne sa, že ak sa naozaj nik nenájde, auto k požiaru odšoféruje aj sám, len nech sa už sakra začne hasiť. Vypočuje si buď: Ovládajte sa a zmierte sa s tým, že vaše dieťa horí, treba to len prijať. Alebo: Druhého apríla sme zdieľali fotku vysvietenej budovy, čo od nás ešte chcete? Ďalší prosím. Ojedinele sa vyskytne predstaviteľ, ktorý nájde odvahu a príde sa pozrieť až k blízkosti požiaru. Hasičské zložky ale nepovolá. Je to komplikované, ak raz bude čas, pozriem sa na to, povie. Vytiahne kastrol a na ohni z našich detí si prihreje polievočku. Dobrú chuť. Ešte fotečku, sýýýr!
Ak o 20 rokov diagnostikujú autizmus každému druhému človeku a neurodivergentní a neurotypickí viac nebudú v menšine a väčšine, čo nastane? Keď sa požiar rozšíri na polovicu územia, začne sa konečne hasiť? Alebo sa zo solidarity upálime rovno všetci?
Čítajte viac: SLOVENSKO vs. AUTIZMUS: Táto krajina nie je pre modrých
FOTO: Adobe Stock
Páčil sa Vám článok? Sledujte a lajkujte Modrú hliadku aj na Facebooku, Instagrame či LinkedIne, prípadne nás môžete aj podporiť TU: Podpora. Ďakujeme.
