Je prirodzené, že ľudia hľadajú v špecifických životných situáciách diela, s ktorými sa dokážu stotožniť. Odkedy doma riešime autizmus, pozrela som si viacero filmov s touto tematikou. Po žiadnom z nich som si nepovedala: toto bolo presne ako o nás. Platí to aj o filme Spolu.
Česká tragikomédia zobrazuje spolužitie mamy a dospelého syna s autizmom. Napätie stúpa hneď v úvode, keď do zdanlivo pokojnej domácej atmosféry prichádza odcudzená dcéra. Sestra hlavného hrdinu sa po dvoch rokoch odmlky vracia a vo vzťahu zohratej dvojice pôsobí ako narušiteľ. V dramatických výstupoch sa uvoľňujú roky nahromadené emócie a vyplavujú detaily rodinných tráum, krívd a tajomstiev.
Režiséri David Laňka a Martin Müller vychádzali z rovnomennej divadelnej predlohy francúzskeho herca Fabia Marru. Film sa natáčal v Prahe v roku 2021, do kín ho uviedli o rok neskôr, momentálne si ho môžete pozrieť na Netflixe.
Mám syna na spektre, preto som pri sledovaní najviac inklinovala k postave mamy. Po pár minútach som to chcela zabaliť, akosi som sa nedokázala so zobrazením dospelého človeka s autizmom stotožniť. Môj chlapček sa od filmového Michala nemôže viac líšiť, načo to ďalej sledovať? Vo vyhorenom pohľade Veroniky Žilkovej som však na okamih zazrela náznaky seba a zamrazilo ma z toho. Možno sa raz takou ženou stanem. Možno sa už takou ženou stávam.
Výkon českej herečky má potenciál nastaviť zrkadlo všetkým rodičom detí so špeciálnymi potrebami, ktorí sú ich primárni opatrovatelia. Najviac som jej uverila, keď hrala iba očami. Smútok v nich bol surovo priznaný, až to na mňa v súčasnom trende preexponovaných výkonov pôsobilo osviežujúco. Hrala skôr nenápadne, no vôbec to neuberalo na sile postavy. Naopak, vyvážila tým výkon svojho mladšieho kolegu, ktorý na mňa pôsobil všelijako, len nie mierne.
Štěpán Kozub išiel v úlohe Michala doslova s kožou na trh. Pochopiť a stvárniť človeka s odlišným fungovaním mozgu je pre umelcov jednou z najväčších výziev. V procese tvorby postavy musia vynulovať všetky naučené vzorce správania. Aby sa vyhli klišé a neopakovali chyby kolegov, nemali by vychádzať ani z výkonov tých, ktorí už podobné postavy v minulosti zobrazili. Ak chce neurotypický herec hodnoverne stvárniť neurodivergentnú postavu, musí doslova preprogramovať svoje myslenie. K tomu je nevyhnutná dlhodobá a dôkladná príprava založená na samoštúdiu a pozorovaní. Či v tomto prípade prebehla, je otázne, no v stredoeurópskych podmienkach nemôžeme od hercov čakať hollywoodsky prístup. Nemôžu si dovoliť venovať mesiace jednému projektu. Ak vezmeme do úvahy, že film je večný a má moc vytvoriť o určitej skutočnosti obraz pre celú generáciu, urobiť ho hodnoverne je najmenej, čo sa od autorov čaká. Úloha dospelého muža na autistickom spektre je pre každého herca výnimočným rizikom a ak ju príjme, zaslúži si minimálne uznanie za odvahu.
Famózny výkon alebo prepadák? U Štěpána som mala pocit akéhosi stredu, nebolo to ani - ani. Nedostatkom talentu to však nebolo. Možno to chcel až príliš. Keď sa do postavy nesilil a netlačil na pílu, bolo to celkom fajn. Miestami som nadobudla podozrenie, že sa inšpiroval osobou, ktorá má okrem autizmu aj ďalšie pridružené diagnózy, ktoré v správaní prevládajú, prípadne ktorá má úplne inú diagnózu. Rozumiem ale, že sa musel držať scenára a naplniť predstavu réžie. Zdá sa mi, akoby medzi filmovými a televíznymi postavami existovali len savanti ako Raymond Babbitt (Rain Man) či Shaun Murphy (Dobrý doktor) alebo nízkofunkční autisti ako Joseph (Výnimoční) či Lucas (Hľadá sa Lucas). Diváci tieto dva typy už dobre poznajú, obľúbili si ich a vyvolávajú v nich stále záujem a zvedavosť. Prebehla som recenzie a tie Kozubov výkon chvália. Informácia, či kritici niekedy prišli do kontaktu s ľuďmi na autistickom spektre, v nich však chýba. Ja sama som nestretla veľa dospelých s PAS, preto je veľmi pravdepodobné, že dojmy vyhodnocujem mylne. Ak ste film videli, napíšte mi váš názor. Zarazilo ma, keď v jednej scéne mama prezradila dcére, že jej brat sa narodil zdravý a zmenil sa až po nešťastnom páde zo schodov. Autizmus je pritom neurovývinová diagnóza.
Kamila Janovičová zobrazila Terezu, mladšiu sestru Michala. Za brata s poruchou autistického spektra sa hanbí a vidí v ňom dôvod všetkého nešťastia, ktoré rodinu postihlo. „Jak to, že za nic nemůže? Vždyť může za všechno!“ Vzťah Žilkovej a Janovičovej na plátne divákom pripomína, že popri deťoch s diagnózou, ktoré sa stanú hlavným centrom záujmu mám a otcov, sú tu aj ich súrodenci, nepovšimnutí, často nevedomky odsunutí na druhú koľaj, ktorí si od rodičov zaslúžia rovnakú pozornosť. V opačnom prípade hrozí v dospelosti ochladenie vzťahov a prerušenie kontaktov.
Okrem prejavov súrodeneckej žiarlivosti o pozornosť mamy a následného zatrpknutia a hľadania cesty späť k sebe prináša úloha Terezy aj pohľad na to, čo riešia bratia a sestry detí so špeciálnymi potrebami v dospelosti a môže to mať významný dopad na ich vzťah s partnermi aj rodičmi - dedičnosť diagnózy na budúcich potomkov a umiestnenie súrodenca do špecializovaného zariadenia. Postava dcéry ukazuje, že diagnóza jedného člena rodiny sa v tichosti stáva diagnózou celej rodiny a že neriešený pocit krivdy a traumy u dieťaťa môže v dospelosti narásť do obludných rozmerov, ktoré ho emocionálne otupia a paralyzujú.
Ľudia na spektre sa často vyhýbajú priamemu pohľadu do očí, ale vidia dobre, prečo si Michal všimol zmenu farby vlasov mamy až po čase? Ak je Michal mentálne na úrovni dieťaťa, nemá vodičský preukaz a nevlastní auto, ako to, že sestrino auto vedel obsluhovať? Prečo Michalovi vadí zmena farby vlasov mamy, ale nevadí mu zmena programu, zmena v domácnosti po návrate sestry alebo zmena pri umiestnení do ústavu ? Je možné zbaviť človeka opatrovníctva vlastného dieťaťa bez notára a jediným podpisom? Keď mama zistila, že opatrovníčkou Michala je Tereza, prečo ju nepožiadala o písomný súhlas, aby mohol opustiť ústav? Predsa tam prišli spolu a čakala ju na parkovisku. Prečo Terezu zrazu prekvapí, že Michal považuje otca za živého? Veď spolu vyrastali a otec zomrel, keď boli malí. Musela vedieť, akú verziu o otcovi celý čas hovorí mama bratovi.
Prečo sa raz Michal môže pohybovať po meste sám a inokedy po ňom pátra polícia? Všimli ste si, že v takmer každom hranom filme o autizme je scéna, kde sa hlavná postava stratí? Ani tu nesmela chýbať. Náročná téma je odľahčená slovníkom aj žánrom. Spolu má viacero svetlých bodov v scenári a myslím, že tvorcovia nemali za cieľ odpovedať na otázku, čo je autizmus. Ten, kto sa s diagnózou nikdy nestretol, si o nej po pozretí vytvorí skreslenú predstavu.
Realitu bežného života treba zobrazovať bez príkras. Ťažšia forma, ľahšia forma, len nech je to uveriteľné. Spektrum je nekonečné a každý je namiešaný inak. Že sme sa s niečím nestretli neznamená, že to neexistuje. My, mamy a otcovia detí na spektre si musíme uvedomiť, že autizmus nie je len to, čo máme doma. Ani zďaleka. Diváci si musia uvedomiť, že autizmus nie je len to, čo vidia vo filmoch. Ani zďaleka.
Film neodporúčam rodičom detí po čerstvej diagnostike PAS. Spôsobil by v nich zmätok a obavy. Takto to bude? Toto nás čaká? Niečo možno áno, niečo možno nie, presnú odpoveď dá až budúcnosť. Vhodný je skôr pre tých, ktorí to už majú v sebe spracované a na mnohé veci sa vedia pozrieť s nadhľadom. Ak by som ho videla pred dvomi alebo tromi rokmi, určite by som ho preplakala. Dnes som pri sledovaní nevyronila ani slzu a tuším sa som aj párkrát zasmiala. Odkaz rodičom? Na spektre či mimo spektra, nikdy nenájdete dve rovnaké deti. Všetky sú originál a rovnako jedinečná je každá rodina a jej príbeh. Ak čakáte na film, ktorý bude konečne o vašom živote, natočte domáce video.
FOTO, VIDEO: www.youtube.com
Sledujte Modrú hliadku aj na Facebooku.
