Možno práve teraz niekto zmýva z omietky stolicu svojho dospelého dieťaťa a plače.
Alebo čelí nadávkam rozhnevaných susedov, lebo v noci zase nemohli kvôli kriku spať.
Spomeň si na to vždy, keď zaznie, že autizmus je dar. Alebo Slovensko sociálny štát.
Ten niekto totiž čaká na rozhodnutie o schválení opatrovateľského príspevku aj 12 mesiacov.
Je nedobrovoľne sociálne izolovaný, na hranici vyhorenia, chudoby a dôstojného života.
Nikoho netrápi, z čoho má tento človek dovtedy žiť a z čoho má živiť opatrovanú osobu.
Jedlo, lieky, bývanie, plienky, ošatenie, preprava, špeciálne pomôcky. Nevyhnutný základ.
Terapie? To je už luxus. Porucha autistického spektra je diagnóza len pre horných 10 000.
Ľudia s autizmom sú vraj takí a hentakí. A takých my nevzdelávame! Čo ak do nás kopnú?
Človek s autizmom, ktorý najviac potrebuje vyrovnané prostredie, dostáva presný opak.
Keď sa rodič sťažuje, systém sa tvári, že ho nepočuje. Keď zvýši hlas, už je hysterický.
Vina sa otáča na otcov a matky. Nespolupracujú, sú buď nevďační, frustrovaní alebo leniví.
Treba ich neustále poučovať, najlepšie tými, ktorí by na ich mieste nevydržali ani jeden deň.
Na každý oficiálny podnet na zlepšenie sa nájde dôvod, prečo sa to nedá. Životy v rozklade...
A odľahčovacia služba? Columbova žena. Každý o nej hovorí, ale nikto ju ešte nikdy nevidel.
Foto: Modrá hliadka
