Keby som mohla vstúpiť do jednej fotografie, vybrala by som si snímku z prvej spoločnej prechádzky s obidvoma deťmi.
Bolo to na Zlatých pieskoch v októbri 2020. Starší syn mal čerstvo dva roky, mladší jeden mesiac. Časy boli covidové, ľudia trávili dni doma alebo roztrúsení v prírode. Kočíkovala som jedno šťastie a keď som si sadla na lavičku, pribehlo ku mne druhé. Manžel to pohotovo zvečnil a vytvoril záber pripomínajúci pohľadnicu. Posielam ju každej žene, ktorá práve zistila, že sa jej domov sfarbuje domodra s textom: To zvládneš, mama! Áno, aj s výkričníkom.
Stromy, lístie, voda. Melancholická jesenná idylka. Asi len ja vidím na fotografii človeka, ktorý práve utrpel šok. Ženu, ktorej telo sa ešte nestihlo zahojiť a už čelí ďalšej nepoznanej bolesti. Má pochybnosti. Má otázky. Má strach. Sústredí sa na jazero, chce ostať pokojná ako jeho hladina a snaží sa nerozplakať. Márne.
Otoč sa. Dívam sa na svoje ja zvečnené pred tromi rokmi. Moja, buď rada, že nevieš, čo ťa čaká. Ťažkého sa prinajmenšom nemusíš vopred báť a všetko krásne ťa aspoň príjemne prekvapí. Keby som mohla cestovať v čase, prisadla by som si k tebe, pohladila ti tvár, zotrela slzy a bez slova ťa pevne objala. Len to. Až to. Odvahu, dievča. Dnes to ešte nevieš, ale máš v sebe silu, ktorej veľkosť ťa samu zaskočí. Čo teraz vidíš čiernobielo, raz nadobudne farbu. Neboj, nie iba modrú.
Páčil sa Vám článok? Sledujte a lajkujte Modrú hliadku aj na Facebooku, Instagrame či LinkedIne, prípadne nás môžete aj podporiť TU: Podpora. Ďakujeme.
FOTO: Archív M.B.