Je prvý deň roka, ideálny čas na novú tradíciu. Rozhodli sme sa pravidelne publikovať tvorbu detí aj dospelých na spektre autizmu, ak o to prejavia záujem a pošlú nám ukážky.
Literárna, výtvarná, hudobná, foto či videotvorba, fantázii sa medze nekladú. Každý sa môže prejaviť tak, ako mu je prirodzené. V prípade záujmu napíšte mail na info@modrahliadka.sk.
Začíname literárne autorskými textami 11-ročnej Ester. Včera sme vydali článok o tom, ako prežíva udalosti na prelome rokov. Môžete si ho prečítať TU.
Ester prišla na svet v 29. týždni tehotenstva ako predčasniatko, preto ju rodičia hneď od narodenia podchytili a zabezpečili jej psychologickú a špeciálnopedagogickú starostlivosť. Od začiatku tušili, že niečo sa vzhľadom na nezrelú centrálnu nervovú sústavu časom ukáže. Už škôlku ich dcérka zvládala len na pol dňa a neskôr v škole začali problémy. Dnes je na domácom vzdelávaní. Oporou rodine je CPPPaP, s ktorým spolupracuje už od čias, keď Ester chodila do materskej školy. Oficiálnu diagnostiku podstúpila talentovaná autorka a jazdkyňa a zanietená milovníčka koní a kníh minulý rok v Trnave u Mgr. Lázikovej so záverom Aspergerov syndróm, poruchy učenia a ADHD. Tešíme sa, že sme môžeme vydať článok s Esterkinými krásnymi príbehmi a nazrieť tak do jej čarovnej a výnimočnej mysle.
Autor: Ester Galbavá, 11rokov
Bol raz jeden kôň. Bielo-biely kôň Pobehajko. Každý ho mal rád. Ale keď išiel po ceste, jeho ľavá noha si pomyslela, že sa oddelí od ostatných. A ako povedala, tak aj spravila. Vykračuje si po cestičke a každý sa jej bojí. Chudák Pobehajko na to prišiel, až keď dorazil domov a hromží. „Sprostá noha, ukáž sa!!!“ a už ju ide hľadať. Noha sa zastaví v Supermarkete a vraví predavačke, ktorá sa ukrýva za pultom a v ruke drží kríž. „Heeej, koľko to stojí?“ a vytiahne kapsu. „Štyri deväťdesiatdeväť“ vraví roztrasená predavačka s krížom v ruke. Noha zaplatí a už ide nazad, aby sa jej pán nestrachoval. Pobehajko stojí a panvicu v ruke drží. Keď noha príde domov, BUM do stehna. Pobehajko ju chytí, dvadsaťdvakrát prefacká, že mu ušla a vloží na zvyšok tela. KONIEC.
Kde bol raz, tam bol raz jeden úbohý starček. Celkom sám, v malej ošarpanej chalupe. Na bielo natretej. Starček nemal čo do úst vložiť a tak si pestoval zeleninu a ovocie. Ale chcelo sa mu raz i jedného pomocníka a jedno domáce... zvieratkoooo. Zvolal jednej noci. „Ja potrebujem zviera do roboty súce. Napríklad býka! Ten by mi oral pole aj mäsa by som mal! Ale nieeee! Keby som bol celý v červenom, skántril by ma. Alebo koníka ťažného! Ten by mi oral jedna radosť! Ale ani ten nie! Veď keby mu preplo a kopol by ma, bol by so mŕtvy! Kúpim si ja agamu!“ Vymyslené, vykonané! Lenže kde nájsť agamu? Tu jedného dňa prišla tá chvíľa. Keď si ustlal, o polnoci začalo niečo agamie zvuky vyrábať.... Aj keď svitá. A to začuje aj starček. Vylezie z vŕzgajúcej postele a beží do záhrady a tu KUK! Žmurkne na neho tá agama. „Ahoj, musíme sa predstaviť.“ Povie agama. Starček sa pozrel na agamu, ktorá mu podávala modrú rúčku. Dal jej malíček a povedal: „ja som Emil, mám pravnučku Ester, ktorá je /veľmi/ milá.“ „Emil, ja som agama ale všetci ma volajú Farba. Pretože z môjho rodu nikto nevie ako sa povie modrá a meno Agama pre agamu je trápne meno.“ „To hej.“ Povedal Emil. „A počuj. Budeš mi pomáhať?“ „Heeeeeeeej!!!“ potešila sa agama. Modrá agama s potešením jedla osy, sršne a komárov. Včely nie, včely sú dobré! Zvykol hovoriť Emil, keď okolo Modrej preletela osa. Roky bežali ako najrýchlejší kôň. Emil starol a Modrá tiež nemladla. Na jar a leto robili každý svoju prácu. Starček Emil vystrúhal z dreva všetko, čo buď robila agama alebo si vymýšľal, alebo to, čo sa stalo v minulosti. Jedného dňa si zavolal agamu, že jeho život už ide do hrobu. „Zbohom Modrá agama, maj šťastnú budúcnosť.“ Potom zomrel. Modrá chcela umrieť s ním. A jedného dňa ju zobrali anjeli do svojho chladného objatia. Koniec.
Pod vŕškom potôčik, pri potôčiku lúka, v strede lúky chodníček, po chodníčku cesta z vtáčieho peria a , ked tam pôjdete na konci cesty zbadáte stredne veľkú búdu s menom OTTO. Tu býva /starý , asi/ tristotridsaťtri ročný Otto, suchozemsko vodné korytnačisko, ktorého pre jeho až zvráskavenú tvár nikto nemá rád. Ale ináč je to až veľký dobrák od narodenia. Každému pomáha, každého podrží, všetkých má rád. Dokonca aj svoje vnúčence zahrňoval takou láskou, že sa to ani vypovedať nedá. Ale keď prišli raz k jeho chalupe, pristaví sa korytnačí novinár a vraví :“ Kam ste sa to vybrali?! Deti hlúpe!! Je to zlý a škoredý korytnačí dedko! Keby ste sa len pozreli, čo je to za ošklivého deda! O polnoci priďte a oka nezažmúrte! On vezme nožík, motorovú pílu a sekeru a bude vás naháňať a...-KDE Sú NOVINY?!?!?! SKRýKNE obchodník s kvetinami, opretý o obchod Krásna vôňa. „Ahojte, pošta! Pošta!! Pošta!!!“ poštár okamžite odišiel. Potom sa otvorili dvere a dedko povedal :“ ach vnúčence, čo si prosíte? Čo ste také vystrašené? Poďte dnu, práve varím kaktusový čaj.“ Vnúčatá Modráčik a Zelenka rozpovedali všetko, čo im poštár povedal. „Bisťu!!!“ buchol rukou o stôl. „Oni o mne klamstvá šíria.! Veď mierumilovnejšej korytnačky v našej dedine niet.“ Po chvíli sa starček upokojil a povedal. „Chcete čaj?“ Prikývli a Zelenka povedala: „Môžeme tu aj spať?“ „Hej. Máte tu veci?“ prikývli a starček im pomohol vybaliť sa. „Čo ste robili, keď ešte neboli prázdniny, tak ako teraz.“ Vypytoval sa ďalej. Zelenka povedala. „Ja som sa na domácu úlohu musela mordovať s čítaním a matikou.“ „A ty?“ povedal starček Otto. “Ja som mal samé jednotky.“ Usmieval sa Modráčik. „Neklam!“ povedala Zalenka. „Mal si samé trojky, štvorky a jednu pätorku!!! A vieš dedo za čo? Za to, že má celý nevypísaný zošit a za zošitom skrýval tatov mobil!“ Tu dačo cvaklo a Otto povedal: „čaj sa už nesie! Chcete ešte niečo?“ Zelenka sa pustila do čaju a pokrútila hlavou. Za to Modráčik povedal :“slimačie tortily.“ Keď aj to zjedol, išiel hore. Dedo išiel za ním a Zelenka išla za dedom. „Spať.Dobrú!“ povedal dedo a každého zamkol aby neuverili poverám o ňom. Ale zamkol zle a tak nečudo, že Zelenka išla za Modráčikom so slovami :“Spíš?“ Modráčik neodpovedal a tak mu zobrala mobil a potom dohrmeli rodičia a svoje deti zobrali. A dedko chodí po dome a vnúčence volá. Možno aj teraz chodí po vašej pivnici. Koniec.
Na morskom dne býva manta menom Samatha. Kamaráti ju volajú SAM ale tí, ktorí ju neznášajú, ju volajú manta, čo je najväčšia urážka manty! Jedného dňa sa celé more dozvedelo, že Samanta manta je chorá. „Nesmeje sa, kašle, soplí,...“ vymenúva Samina mama. „No ja s tým pomôcť nedokážem.“ „Ukážte mi ju.“ A tak mama doktorovi ukázala Sam a doktor rečie: „Musí ležať v posteli ale musí sa zabávať.“ Tak Sam leží v posteli a... nudí sa. Po troch mesiacoch sa príde doktor pozrieť na Samantu. „Nezabralo!“ povedali rodičia. „tak...“ „Dajme jej lízo!“ povedal oco. Dali jej lízo. Cmúľa lízatko a je jej ešte viac smutno. „Teplotu už nemá,“ hovorí doktor, „ale treba ju ohmatať!“ Hmatkajú, hmatkajú, až nahmatkali. „Má zlomený chvost, nemôže kormidlovať!“ povedal doktor. Dali jej chvost do sadry a tu… Je ŠŤASTNÁ!!! A tak Sam leží na posteli a je jej hej! Buďte hej aj vy! Koniec.
Kapitola 1.
„Toto je ale čudné...!!“ pomyslela som si. A tu som zbadala nad mojou hlavou tieň. „Určite kondor!“ Pomyslela som si a hľadela som na tieň. „Na kondora sa to nepodobá...malo to uši. Že by žirafa? Malo to hlavu ako žirafa, ale nemalo to dlhý krk ako žirafa! Že by sem zablúdil nosorožec? Nie...“ Vypudila som aj ďalšie možnosti /lev, opica, mačka, zebra../, ale keď mi ten tvor ukázal tvár, vedela som, že je to moja mama! Urobila som mini krôčik ako malý kôň. Mama urobila XL krok. A takto sme postupovali až ma mama láskavo oblizla. Ustúpila som. Mama dala uši dozadu a aj ona ustúpila. Zaerdžala som. Tu prišla postava, dievča /18r./ s čiernymi vlasmi až po zadok a pohladkala ma. „Ty si ale krásavec!“ povedala. Pozrela som sa akého „krásavec“ má na mysli a zrak mi padol na moju krásnu, čisto čiernu srsť. „WOW“, pomyslela som si. „Mamííííí, poď sem“, kričí dievča. Tu prišlo ďalšie dievča, ale vyššie. Ustúpila som. „Neboj, ako ťa budeme volať?“, povedala vyššia dievčina. „Komodor! Môže byť?“ „Nie!“ ozvalo sa nižšie dievča. „Budeš Sally?“ opýtala sa a ja som hrabla kopytom. „Je Sally! Máme parádnicu Sally!“, kričí nižšia dievčina. „Ja som Anetka, teší ma.“, a takto som sa dozvedela, že som Sally a moja nová kamoška je zasa Anetka.
UTOROK. 1vý rok. 2 Kapitola
Keď Anetka a žena odišli, pritúlila som sa ku mame. „Konečne ticho.“ „Vŕŕŕŕ, BUCH...!“ skoro ma vystrelo. „Dočerta aj s takým vynálezom!“ Počula som mužský hlas. „Ešte raz a naposledy!“, a zas rachot... A keď ustal.... zasa príjemné ticho. Tu som začula ako niečo zavŕzgalo a do môjho boxu vpálil pojašený sivý pes. A za ním nasledovala Anetka s prúteným košíkom. „Prestaň Bubo! Nie sme na prechádzke,“ karhala psa. Pes previnilo stiahol chvost a 5-6 krát ním švihol. „Dobrý havko. Ahoj Sally!“ odkryla kôš a dala mi z neho trávu. „Aj pre Teba Alia.“ A hodila aj mojej mame. „Ahoj Sally! Anet, pomôžeš mi s traktorom.“ Zakričal hlas, ktorý pred chvíľou spomínal čerta. „Sally, toto je môj tato. Tak ahoj.“ Potom zasa Anet odišla. „Nooo, tu si. Potrebujem pomôcť!“ povedal tato. „Spoj tento biely kábel s týmto modrým. Ja mám na to tučné ruky. „ Anet tam niečo dorobila a zrazu: „Uŕŕŕŕ....“ „Funguje to!“ , radoval sa tato. Anetka potom išla do senníka a prišla ku mne s obilím a jačmeňom a slamou v čiernom vedierku. „Ahoj. Haf Bubo!“ povedala Anetka a Bubo zavrčal a zmĺkol. Anetka niečím zaštrngala a otvorila box. Ustúpila som. „Čoho sa bojíš Sally?“, hovorila, keď odmotávala reťaz na maminom boxe. Keď reťaz s kovovým „Cink.“ Spadla, matka prefičala ako víchor popri vyľakanej Anetke a chcela ísť von. Našťastie neďaleko pracoval aj Anetkin otec na pokazenom traktore a tak moju mamu nahnal späť. „Čo ti to napadlo?! Mohla sa stratiť a žriebä by umrelo...“ Anetka previnilo sklonila hlavu. „Prepáč oci, už sa to nestane,“ zašepkala. „To budem rád, vieš čo sa mohlo Alii stať?. Už ťa pri nej nechcem vidieť!“ potom prišla mama. „A ty si prečo nerobíš domáce úlohy Anet? Je predsa utorok. Do Šale na školu ťa nezoberú, ak nebudeš mať zo všetkého jednotky s hviezdičkou!“ Anetka prikývla, pohladkala moju mamu Aliu, pohladkala ma a odišla. Chcela som ísť s ňou, ale Anetka mi zacapila dvere boxu rovno pred pyskom. To nie je fér! Pomyslela som si. Zaerdžala som. Anetka sa zvrtla a povedala: „Ahoj Sally. Vrátim sa a prinesiem ti aj sie....“ „Anet! Už ideš? Čítanie čaká...“, zvolala mama. „Aaaach, čítanie...idem.“ a odišla. Pozrela som sa na mamu, či to myslí vážne. Mama sa iba otriasla, urobila šesť koliečok v boxe a dala hlavu až po uši do válova so žrádlom. Prežúvajúc povedala: „Ach, ľudia, veľmi primitívny druh, robia si čo chcú a na nás kašlú. Iba niektorí láskaví ľudia myslia viac na kone ako na seba. Tvoj otec má...chcela som povedať mal, lepšiu starostlivosť ako ja, lebo ho majitelia milovali.“ Mama sa rozplakala. „Prečo MAL?“ opýtala som sa. „Stratil sa...“ Mame som pre plač sotva rozumela. „Ako sa volal?“ spýtala som sa. „Bider Nick. Bol to najkrajší kôň, pýcha stajne“. „Idem ho pohľadať!“ Mama sa zhrozila, ale skôr ako stihla odporovať, som vyletela cey pootvorené dvere na boxe a plačúcu mamu som nechala dnu.
3. KAPITOLA, Streda
Bola mi zima a bola noc. Vzďaľovala so sa od mamy a dostala som sa k traktoru. Zaflémovala som pri ňom. Cítila som iba motorový olej a kov. Niť na jedenie. Išla som ďalej až so sa dostala ku kovovej bráne. Dole boli dvierka pre Buba. A tak som sa dostala preč. Cez tie dvierka. Zaerdžala som. A to bola chyba. Dom, v ktorom bývala Anetka sa zrazu rozsvietil a Bubo pri búde sa chcel odtrhnúť z reťaze a ešte k tomu brechal ako pojašený. Tu sa otvorili vchodové dvere do Anetkinho domu a tak som sa radšej rozcválala. Stratila som sa v lese a tu pri mne zastala veverica. „Ahoj, budem ťa volať Čierna škvrna. Kamoši?“ Prikývla som. Potom mi dala okolo krku šišku a povedala: nasleduj ma. Poslúchla som, ale bolo to ťažké, pretože veverička behala hala-bala po stromoch sem-tam zastavila a papuľovala: „ Poďme, aj slimák by ťa predbehol, keby chcel!“ Počkala, kým budem pri nej a zas skočila a zazerala na mňa. Po hodine sme boli pri potoku, kde boli jelene, kopytníky, vtáky. „Ale kde je hmyz? Hmyz tu chýba.“ Povedala som. „Ach, vidíš to drevo?“ prikývla som. „Pod ním sú.“ Dodala a odišla. Tu okolo mňa preletel orol čierny ako noc.“ „Čo tá Hryzka stále obťažuje?“ hodil okom po veveričke. Tá sa chcela sťažovať, ale keď už začínala /ja neviem akú vetu, nejakú vetu/ orol po nej chňapol pazúrom a tak bola Hryzka radšej celý čas ticho. „Ako sa voláš?“ pýtal sa orol, „Blesk? Aké otrasné meno.. budeš, čo ja viem, Čierna škvrna.“ Ukončil. „Ja som orol.“ Predstavil sa mi. Chytil mi kopyto a potriasol ním. „Odteraz si medzi nami vítaná“. A to je koniec prvej časti môjho príbehu. Ak ma stretnete, potraste mojim kopytom. Volám sa Čierna škvrna. KONIEC.
Páčil sa Vám článok? Sledujte a lajkujte Modrú hliadku aj na Facebooku, Instagrame či LinkedIne, prípadne nás môžete aj podporiť TU: Podpora. Ďakujeme.
FOTO: Archív M.G.
