Hlavička je oddnes v kinách, kričia plagáty po celom meste. Páčia sa mi. Zaujalo ma, ako s okolím naraz kontrastujú a zároveň s ním splývajú. Presne tak by mohli v spoločnosti prirodzene kontrastovať aj splývať ľudia s autizmom, keby sme sa na nich začali pozerať inak.
Vonkajšie prejavy správania majú vždy príčinu, svoj vnútorný motív. Človek sa “nezrúti” z dlhej chvíle, ani preto, že je “divný a nevychovaný”. Film to divákom krásne vysvetľuje na príklade Milana. Má svoju zónu bezpečia a svoje rituály. Problém nastáva, keď…
Detaily neprezradím. Pozrite si Hlavičku. A všimnite si, prosím, ešte raz plagát a hlavne to, kto je v jeho strede. Súrodenci detí s autizmom sú často prehliadaní malí hrdinovia. Ako mama ešte dodám, že si ma priam našla scéna, v ktorej rodičia skolabovali naraz. Občas od toho s manželom nemáme ďaleko.
Aj taký je život rodín s autizmom. Film ho neprikrášľuje, jedine ak vizuálne. Je jedným slovom čarovný. Niečím vás dojme, niečím rozosmeje, niečím vo vás pohne. A spája. Na premiéru som pozvala kamarátku. Večer po premietaní mi poslala správu: “Ďakujem, veľakrát sa v tom zhone zabúdam zamyslieť nad tým, ako veci vnímajú iní.”
Počujete? To vás už volá kino. Choďte a dajte mi vedieť, ako sa vám film páčil.
