Na dnešný Svetový deň starých rodičov a seniorov uverejňujeme vybrané úryvky záverečného rozhovoru z knihy XENY, ktorú sme vydali ku Dňu matiek.
Oľga pracuje s deťmi na autistickom spektre a ako hovorí, skláňa hlavu pred každou mamou a otcom, ktorí takéto dieťa vychovávajú. Sama je pritom špeciálnou babičkou. Jej najstarší vnuk má detskú mozgovú obrnu a schizencefáliu mozgu, ako batoľa navyše prišiel za tragických okolností o otca. Je obdivuhodné, ako Olinka podržala dcéru, ktorá sa po smrti partnera a s vážnou diagnózou syna ocitla v mimoriadne náročnej životnej situácii.
Na našom stretnutí sa úprimne vyznala, že ak by sa dalo, z lásky k vnukovi by sa s ním najradšej vymenila. ,,Ja som koľkokrát povedala, že v momente by som ostala na vozíku, keby Tomino vďaka tomu mohol chodiť. Ale je to tak, ako to je. Každý by mal byť na svoje vnúča hrdý a urobiť všetko, aby bolo šťastné, obetovať seba, svoj čas aj pohodlie, prekonať sa.”
,,Pozitívnych a akčných, nie negatívnych a lenivých, ktorí pomáhajú len rečami,” bez váhania odpovedala na otázku, akých starých rodičov potrebujú výnimočné deti a pokračovala: “Treba činy. A nie rozkazovať, na to sú rodičia. Ja som sa tiež dala na pravidlá podľa dcéry. Napríklad ma upozornila, že sa s vnukom rozprávam ako s malým a to už mal desať rokov. Prestala som s tým. Rešpektujem ju, lebo ona je jeho mama, ja ako babka musím pochopiť, odkiaľ pokiaľ.”
Rozprávali sme sa aj o tom, aká služba chýba starým rodičom detí so špeciálnymi potrebami. ,,Nie každý sa vie stotožniť s tým, že jeho vnúča má znevýhodnenie. Ja by som uvítala spoločné kluby na stretávanie sa s deťmi a so starými rodičmi, kde by boli vyvíjané aktivity pre deti. Starí rodičia by si medzitým mohli vymieňať rady, skúsenosti, porozprávať sa a spriateliť.”
Otvorene prezradila, prečo je super babka. ,,Lebo milujem svoje vnúčatá nadovšetko a vnúčika s detskou mozgovou obrnou beriem ako rovnocenného medzi deťmi. Takisto sa snažím ostatným deťom vysvetliť čo najviac o tejto diagnóze a o začlenení chorých detí medzi zdravé.”
Zaujímalo ma, čo ju na ceste s Tomáškovou diagnózou najviac prekvapilo. ,,Že som nestrčila hlavu do piesku, ale išla som za svojím cieľom - hľadať všetky dostupné cesty, informácie o napredovaní zdravotného stavu vnúčika. Aj keď to nebolo ľahké, ale netreba sa vzdávať. Každý malý pokrok poteší, povzbudí. Treba vydať zo seba maximum, aj keď niekedy máme chuť to vzdať, ale to nemôžeme, lebo deti sú najcennejšie poklady, ktoré máme.”
,,Treba sa zamerať na to, čo vnúčatku ide, čo ho baví, takto spolu tráviť čas a zahrnúť ho láskou. Množstvom lásky, dvojnásobne ju vráti,” hovorí recept na to, ako si vybudovať pekné vzájomné puto. Čo v prípade, že sa to babkám a dedkom nedarí? ,,Niektorí to nevedia dať, lebo nie sú na to naučení, nežijú v láske. Treba si od malička deti láskať, mojkať, pusinkovať, učiť ich prejavovať nehu a city, inak to nebudú vedieť ďalej dať.”
Čo sa dá robiť, ak starí rodičia nemajú o vnúča so špeciálnymi potrebami záujem? ,,Takých ľudí sa nedá prerobiť. Keď v sebe nemajú cit vybudovaný od začiatku, je to ťažké. Aspoň by sa mohli snažiť ho rozvinúť. Treba si povedať, že je to moje vnúča, potrebujem pomôcť dcére alebo synovi.” Môžu za chladný vzťah strach, hanba alebo predsudky? ,,My Slováci sa bojíme, čo povedia ľudia. Tak teraz čo? Nebudem mať vzťah s hendikepovaným vnukom, aby ma s ním susedia nevideli? Predsudky nabok. Moje vnúča, môj život.”
Ak si chcete prečítať celý rozhovor s Oľgou alebo s ďalšími šiestimi mamami detí so špeciálnymi potrebami, tlačenú knihu nájdete tu. Pre stiahnutie ebooku kliknite sem.
Zdroj: Marianna Budajová: XENY, vyd. Modrá hliadka, 2023
Foto: Adobe Stock
